Sedmokrásky

Trblietavá rieka a v nej sedmokrásky
kto ich natrhal
kto ich dolu vodou pustil
a kam ?

Možno nevesta s očami plnými šťastia
pustila kvety na moste z rúk
nech ľudia vedia, že láska
ešte neopustila tento ľud.
Nech ľudia vedia, že tam hore niekto
roztiahol krídla a vzlietol k oblohe
že si tam niekto berie niekoho
a svedkami sú sedmokrásky belasé.

Možno to nebola nevesta, ale muž
ktorý sa chystal niekomu vyliať svoju lásku
niekomu, kto vôbec nestál o ňu
niekomu, kto odmietol sedmokrásku
a vrazil nôž do duše muža
a on sa napil z jedu tejto rieky
na posteli z klincov nechala ho ležať
keď svitlo ráno, odmietla ho navždy.
On vylial svoju bolesť ako vodu z vázy
a pustil sedmokrásky do prúdu
možno niekto tam dole kdesi
čelí podobnému osudu.

Možno to nebol muž, ale vdova
čo niesla ich na hrob milovanému
potkla sa na moste a padla
a nebolo nikoho, kto by zdvihol ju.
Kvety, čo v bolesti jej dní rozkvitli
a ktoré v pote svojej tváre zbierala
možno jej lásku muža pripomenuli
a teraz jej ich rieka ukradla.
Ukradla ich ako smrť jej ukradla lásku
ale vraj láska je mocnejšia ako smrť
a preto belasú sedmokrásku
zovrie v slzami skropenú hrsť
a nežne kvetu pošepká: „Mala som ho veľmi rada“
a teraz rieka nesie jej slová
nech ľudia vedia, aká vzácna je láska
a aká je jej bolesť krutá.

A možno to nebola ani vdova
ale muž, ktorý ich niesol svojej manželke
ktorá dnes priviedla na svet syna
a nežne ho uspáva v kolíske.
Kvety sú viac ako tisíce slov
ktorými chceš vyjadriť to, aký si šťastný
chcel jej povedať, že bude navždy s ňou
keď bude treba, aj život položí.
Pretože láska stojí život
a stála život toho, ktorý nás tak miloval
že si dal klince zabiť do rúk a do nôh
a obeť lásky dokonal.
Očistil dušu človeka od jeho vín
a teraz je biela ako lupienok sedmokrásky
vyšliapal cestu pre tých, ktorí chcú ísť za ním
cestu domov, do večnej krásy.

O čom všetkom rozprávajú sedmokrásky
ktoré rieka nesie až do mora
kde sa ich hlas v hukote vĺn navždy stratí
ešte je čas, ešte počúvaj.


Zostaň

Mesto sa ukladá k spánku
v panelákoch už zhasínajú svetlá
vtáci sa skryli vo svojich hniezdach
aj autá už prestávajú jazdiť ulicami
Najradšej by som teraz zastavil čas
a vyliezol s tebou na kostolnú vežu
len aby som v tej výške nebol sám
sám proti času a kolotoču dní
Nemusíš vravieť vôbec nič
stačí keď tam budeš
a tam si sľúbime, že už nás svet nezlomí
že už nemá na nás
Ráno zídeme dolu
zastaneme si do stredu križovatiek
ty na jednu, ja na druhú
a necháme opäť plynúť čas
Autá budú šialene lietať okolo nás
vietor nám bude šľahať do tváre
dážď bude zhora padať, ale neboj sa
sme silnejší než sme boli včera
Už sa nenecháme opäť oklamať
čiernobielym klamstvom tohto mesta
dnes už vieme, že svet je farebný
že je tu Boh a chce byť s nami
S nami, keď nám vietor vyštípe tvár
s nami, keď nás oheň popáli
s nami, aj keď všetky svetlá opäť zhasnú
s nami až do skonania sveta
Blázni uprostred tohto mesta
ale jediní, čo poznajú pravdu
celé mesto sa niekam ženie
ale len my ideme správnym smerom
A preto zostaň.


Stopy pútnika

Vietor zahvízdal nad poliami
a otvoril oči ospalého rána
zdvihol prach pod mojimi nohami
a odkryl pod prachom stopy pútnika.
Kam len môžu viesť
a kto ich zanechal
kto to vôbec bol
a kam sa uberal ?
Stopy viedli cez rieku na druhý breh
tam, kde púšť zíva prázdnotou
tu bojoval svoj boj štyridsať dní
tu zvíťazil nad ľudskou slabosťou.
A stopy viedli ďalej
a ja som cítil, že tu niekde je aj on
ako by som počul jeho hlas
čo utíšil búrku a umlčal hrom.
Tu asi na chvíľu zastal
asi bol hladný a s niekým večeral
v prachu stôp zostali omrvinky z chleba
a kvapky vína, ktoré nalieval.
Stopy ďalej viedli do záhrady
a kvapky vína sa zmenili na kvapky krvi
tu vzal kalich bolesti do svojich rúk
a v úzkosti ho až do dna vypil.
Sú to kvapky krvi
ktorá mu po čele ako pot stekala
a potom koruna výsmechu upletená z tŕnia
mu kožu na čele preťala.
Stopy viedli za mesto až na kopec
bolo z nich vidieť, že kráčal pomaly
a neotvoril svoje ústa v hneve
keď mu klince do rúk zabili.
Skríkol silným hlasom:
„Odpusť im, lebo nevedia, čo robia
nevedia, že to kvôli nim a z lásky k nim
som svoju nevinnú krv prelial.“
Na chvíľu sa zdalo, že stopy končia v hrobe
že tu je koniec cesty pútnika
ale keď svitla krásna nedeľa
odkryla stopy nového dňa.
Viedli až na kopec
a tam už naozaj jeho stopy končia
tam jeho nohy opustili túto zem
vzniesol sa k nebu, veď prišiel odtiaľ.

Dolu z tohto miesta vedú stopy kohosi iného
ktosi, kto spoznal, kto bol ten pútnik
ktosi, kto chce kráčať po jeho ceste
ktosi, kto uveril v Syna Božieho
Sú to stopy moje
a môžu tam byť aj tvoje.


Na lodi

Odíď odo mňa, Pane
už nie som viac hoden tvojej lásky
a nikdy som vlastne ani nebol.
Odíď a nepozeraj sa na moju biedu
som slaboch, čo ťa už sedemdesiaty siedmy krát zradil
sklamal som tvoju dôveru
a nejako mi toho už nevie byť ani tak ľúto.
Odíď, som asi beznádejný prípad
ja nie som použiteľný v tvojich vznešených plánoch
aj keby som tak veľmi chcel
ale nejde to.
Odíď odo mňa, Pane
zaslúžim si byť odvrhnutý a zanechaný
aj keď v srdci túžim po tebe
túžim po tvojom odpustení
ale neviem, či by som ťa opäť len nezradil.
Pane, nikam neodchádzaj
buď milostivý mne, hriešnemu
kričím zo všetkých síl:
„Neodchádzaj !“
Ale ty si nikam neodišiel
stále si so mnou a ešte ťa to neomrzelo
stále mi veríš aj po toľkých sklamaniach
stále máš so mnou plán
stále so mnou rátaš.
Ja viem, ty dokážeš robiť zázraky
aj vodu si na víno premenil
ale ako chceš z človeka, ako som ja
spraviť Božieho muža ?


Krásna

Kúpil som ti ružu, ale asi ju zahodím
asi by som ňou urazil tvoju krásu
je síce najkrajšia, akú mali
ale sa nevyrovná tvojej tváre jasu.
Hovorí sa, že krajšieho kvetu ako ruža niet
a tak som teraz vážne bezradný
lebo keď nie kvet, tak čo ti prinesiem
aby som neprišiel s prázdnymi rukami.
Alebo ťa zoberiem na skalnaté útesy
kde more udiera svojimi vlnami
je tam naozaj krásne, ver mi
ale ty stonásobne krajšia si.
Ja už vážne neviem, už ma nenapadá nič
čo by sa ti aspoň trochu hodilo
v žiary tvojej krásy je všetko ostatné gýč
prídem len tak, ak by ti to nevadilo.


Vietor tých dní

Dni boli krásne, kým neprišla jeseň
v nej zhrdzavela tvoja radosť
jej chladný vietor ti priniesol tieseň
a ty nevidíš nič, len svoju slabosť.
Dni boli plné lúčnych kvetov
a ty si nechcel ísť ani spať
tá vôňa vzduchu a diaľky svetov
si treba naplno vychutnať.
Potom sa tvoj drak dostal do víru dní
a vietor ho šľahol o skalu
ty si si hrabol na dno bez síl
praskala duša od žiaľu.
Život ti nasadil okovy dní
a viedol ťa tam, kam si nikdy nechcel ísť
po pás v bachne svojich chýb
štvaný ako bezmocná korisť.
Prídu naspäť tvoje svieže rána
keď si sa rútil strmhlav lesnou cestou
keď sloboda zvonila ako hrana
a ty si si spieval len tak bez slov.
Bez slov, lebo taká je Vtáčia pieseň
o klietke a o slobode
o slobode, aj keď príde jeseň
a ponorí všetko do hrdze.
Teba však nie, už na teba nemá
lebo si pochopil, že jej nepatríš
ty patríš letu a jari, ktorá dáva nové mená
v objatí Svetla už radosť nestratíš.
Svetlo je hore a je nad všetkým
ono ťa zdvihlo z prachu a z jamy
Svetlo je v tebe, ak mu uveríš
Svetlo je tu, aby bolo s nami.


Rieka

Tvoja chôdza sa zmenila na beh
a tlkot tvojho srdca na burácanie hromu
to sa stáva, že strach ti oči zaslepí
tak náhle, ako blesk udrie do domu.
Tvoj sen sa skončí a ty musíš vstať
boxerský ring neľútostného rána
nevieš, čo horšie sa môže ešte stať
aká silná bude ďalšia rana.
Všetko by bolo ľahšie, keby si porozumel
že tam hore nad všetkým je niekto
že je tam láska na plné volume
že je tam niekto, kto je v tom s tebou.
Stačí sa len ponoriť do tejto rieky
nech voda odplaví strach z tvojich očí
jej prameň je ako med sladký
a čistý ako sneh na úbočí.
Stačí len...
...stačí len skočiť.


Priateľ

Rieka pramení a valí sa úbočím
dvakrát do tej istej rieky nevkročíš
...ale priateľ miluje v každom čase.
Oblaky sa preháňajú modrou oblohou
prichádzajú a odchádzajú
...ale priateľ nikdy neopustí.
Zlato je ukryté v riečnych kameňoch
stačí len dobre preosiať
...ale priateľ je nad všetky poklady sveta.
Láska ženy ťa opojí ako mladé víno
a na poliach blčia vlčie maky
...ale láska bez priateľstva pominie.
Človek zradí, človek opustí
a sekera občas zrastie s kmeňom
...ale odpustenie priateľa uzdravuje dušu.
Ríše povstali a ríše padli
ich sláva pominula stáročiami
...ale len jeden Priateľ šiel miesto teba na kríž.


Moja generácia

Mesto zdvihlo rekvizity šedivého javiska
a pod kožu im vpálilo ďalší uhlík
zmätení postávajú a pozerajú dookola
čakajú, kedy príde ich vlak.
Ale ten vlak už odišiel
zatrúbil a zarinčal kolesami o trať
nechal ich stáť bezradných na stanici „Mladosť“
lístky štiknuté - smer život.
V trasúcich rukách posledná cigareta dohára
prázdna krabička ako metafora ich duše
sivé kabáty, lavičky aj oblaky sivé
život sa už s nimi dávno nemazná.
Skúšajú bežať a možno lietať
hľadajú to, čo je pravé
učia sa žiť len tak bez učebníc
bez pravítok, kriedy a tabule.
To, čo napísali, už sa nedá zmazať
dni sú ako tetovanie na stenách srdca
nepoznali svoju cestu k pokoju
nepoznali Toho, kto by ich po nej viedol.
Nepočúvli hlas, ktorý šepkal v rannom vetre
svetlo v chladnej tôni nočných panelákov
slová, čo im klopú denne na dvere
na dvere ich životov plných záplat.
...a na konečnej zistia, že šli opačným smerom.


Trblietavé sklíčka

Zbalil som kufre
zatiahol žalúzie
a odišiel som.
Kľúč som hodil do trávy
tam ho, hádam, nikto nenájde.
Konečne voľný som.
Do pľúc som zhlboka vdýchol
ten sladký vzduch slobody
kvôli ktorej On krvácal.
Otvoril som oči zúžené tmou
zoširoka objal obzor
a našiel cestu, ktorou kráčal.
Vykročil som proti svojmu strachu
hľadať stratené sklíčka trblietavé
a rieku, ktorá tiekla prúdmi pokoja
pokoja tých dní
tých dní minulých a stratených.
Nezmyselné boje a hrdzavé reťaze strachu
už vás mám dosť
chcem vás odkopnúť ako bezzubého psa
ktorý sa márne snaží hrýzť.
Dosť bolo prachu prázdnych ciest
dosť bolo svetla chladných sviec
dosť bolo dvier, ktorými nikto nevchádzal
dosť bolo dní, čo som preplakal.


Vina

Ukrytý za rohom v tieni starých múrov
a v tieni svojej viny
vidíš ju smutne prichádzať domov
tak, ako tisíckrát predtým.
Sama a zlomená bolesťou
ráno pôjde opäť tvárou proti vetru dní
jej srdce si naplnil horkosťou
zatĺkol klinec, keď si ju opustil.
Zmrznutou rukou otvára dvere
tú ruku si predtým ty zohrieval
ticho ukladá deti do postele
ktorým si predtým knižky čítaval.
Tie oči ti chýbajú a možno aj tvoje jej
ten pohľad bolesti ťa hlboko bodá
tá vôňa, keď si predtým stál blízko nej
predtým, keď bola ešte tvoja.
Ako rád by si ju znova objal v náručí
ale ten vlak už dávno odišiel
každý pohľad na ňu v tvojom srdci zahučí
ako chladné more na zimnom pobreží
ale odvahu vrátiť sa si stále nenašiel.


Ešte nie

Je hlúpe, keď sa v zime vraciaš na miesta
kam si chodieval v lete ?
Možno áno, ale mne už cnelo sa
za tichou riečkou, ktorá tam tečie.
Na jej hladine sa obraz leta zablysne
do jej vody načrieš túžobne
ale chladný ľad ti odpovie:
Ešte nie...
Ešte neprišiel ten čas
aj keď srdcu sa už dávno cnie
túžbu pohltí ten chladný hlas:
Ešte nie...
Neskôr s vôňou jarných kvetov
vrátiš sa tam, kde rieka tečie
ale opäť smutne znie to
ešte nie...
Ešte neprišiel ten čas
aj keď už možno blízko je
šepká už nie tak chladný hlas:
Ešte nie...
Potom ťa letné slnko zovrie v náručí
a ty šťastím skáčeš ako dieťa
na riečku, čo tečie pod úbočím
zabúdaš a necháš ju tam.
Keď jesenný vietor ti ošľahá tvár
a srdce maľuje len sivé obrazy
zas sa ti zacnie a vrátiš sa tam
kde riečka splieta svoje mokré povrazy.
Žlté lístky na jej hladine
čo plávajú po prúde času
sú nevšímavé voči tvojmu hlasu
a riečka ticho odpovie:
Už nie...


Fľaška

Niekto zaklopal a ja som otvoril
stál tam muž a podával mi fľašku
ja som vypil ten podozrivo sladký nápoj
a svet sa mi náhle začal šialene točiť dokola.
Prúdili okolo mňa zvláštne obrazy
obrazy ľudskej bezuzdnej vášne
obrazy davu ľudí, ktorý mi tlieskal
obrazy kráľovstiev a trónov
a všade ten oslnivý lesk cvendžiaceho zlata.
... Keď som vytriezvel a pozrel von oknom
uvidel som toho čudného muža
žmurkol na mňa a z chuti sa zasmial
šľahol bičom a odišiel na pohrebnom voze.


Opitý slobodou

Vypustil som vtáčika z klietky
naplnený šťastím vyletel von
opitý slobodou lietal povetrím
narazil do stromu a skonal.
Ach, akí sme si podobní
my ale máme tvrdšiu lebku.


Škovránok

V dychu zaroseného rána
spieval svoju pieseň života
tóny, ktoré prebúdzali poľné ľalie
tak krásne, tak zradné.
Rozprestrel svoje malé krídla
a vletel do náručia belasej oblohy.
Ach, ako ti závidím
tvoje krídla, to, že vieš lietať.
Ty určite nepoznáš ten smrad bahna
ktorým sa často brodíme
bahna našej skazenosti
a hrdzavej slávy našich veľkých sľubov.


Dávny vekov

V trhlinách starých múrov
a fragmentoch strateného času
podpísaného písmom prachu
hľadal som hlas Dávneho vekov.
Tam, kde ľudia vo svetle sviečok
a v tieni ich bolesti
túžobne svoje kolená skláňali
a hľadali pokoj svojich dní.
Hľadal som na poliach
kde hvízdal večerný vietor
možno on nesie Tvoj hlas
možno stačí len mlčať a stáť.
Hľadal som Ťa vo svetle blikajúceho mesta
v oslnivej žiare ľudskej slávy
no v hlasnom potlesku davu mocných
som počul len žalospev ľudskej bezmocnosti.
Potom som zostal stáť v tichu
v chráme svojej zmätenej duše
cez praskliny v bolesťou zvetraných múroch
vnikalo svetlo do vnútra môjho sveta.
So svetlom prišiel aj hlas
a ako vietor sfúkol všetky sviece
„Odteraz budem ja tvojim svetlom
aj dychom, ktorý prúdi tvojim telom
tvojou dušou, tvojou večnosťou.“
Jeho hlas rozbil všetky ikony
na ktorých som bol aj tak len ja.
„Odteraz budem ja tvoj Boh
tvoj pokoj, zmysel tvojho bytia.“


Nové ráno

Bolo to vtedy, keď moje srdce krvácalo
v objatí nekonečného rána
bolo to vtedy, keď moje srdce utekalo
pred poznaním samého seba.
Bolo to vtedy, keď sa pluh zaryl do zeme
a čelo starca skropil pot
to sú tie chvíle, keď niečo strácame
aby sme našli nový začiatok.

Zo zasiateho semena vyrastie kvet
a ty kocháš sa jeho krásou
zajtra ti ho pošliape tento čudný svet
nohami stratených snov a sľubov.
Bolo to vtedy, keď som bol nahý
keď som sa vyzliekol zo svojich predstáv o svete
a pochopil som, že sem nepatrím
na tento čudný svet, ktorý tak milujete.

Bolo to vtedy, keď kráľovstvo povstávalo
z prachu mojej človečiny do náručia nového rána
rána, ktoré všetko predošlé pochovalo
a v rannej hmle sa otvorila brána.


Kvapalina

Slzy sú skvapalnená bolesť
občas mocnejšia ako je prúd rieky
ktorá sa vlieva do mora zabudnutia.
Pot je skvapalnená námaha človeka
od východu slnka až po jeho západ
nahý si prišiel, nahý odídeš.
Víno je skvapalnená zrada života
na chvíľu tancuješ v jeho opojení
a keď vytriezvieš
opäť si dáš ten ťažký batoh na plecia.
Krv je skvapalnená milosť a láska
niekoho, kto nás prišiel zachrániť
preniesť nás z tmy na svetlo
zo smrti do života.
Voda je skvapalnená premena
to staré sa v nej navždy utopí
a z vody vychádza nový život.


Sklenený svet

V sklenenej miestnosti sklenené tváre
krehké a ryhované ako váza
sklenené duše, sklenené srdcia
tak priehľadné, tak zraniteľné.
Môže sa v nich odrážať svetlo Všemohúceho
ktorý je nad všetkým a vo všetkom
alebo môžu zívať sklenenou prázdnotou
a polámu všetky lúče pokoja.
Je pravda, že sklenené oči sú slepé
všetko je tak jasné, ale ľudia nevidia
všetci sme takí nahí pre Tebou
a predsa Ťa málokto pozná.
V mojom sklenenom svete žijú sklenení ľudia
v sklenenom ráne stretávam sklenené tváre
v žiary skleneného slnka sa trápia a starnú
a v tichu priezračnej sklenenej noci umierajú.
Chladní a mŕtvi ako sklo
žijú len tí, do ktorých si vdýchol život
v Tvojom dychu ožíva všetko mŕtve
a priesvitný svet sa napĺňa farbami dúhy.


Školáčik

V dychu jesenného rána
malý školáčik s aktovkou ťažkou ako svet
vtedy ešte netušil
že neskôr ponesie oveľa ťažšie bremeno.
Malú rúčku pevne drží ruka matkina
... bol si taký krehký, útly, nevinný
ešte si nevedel, čo ťa čaká
ešte si nepoznal ťarchu svojich ciest.
Jesenné prechádzky v socialistickom šere panelákov
vôňa a hebkosť kvetov, ktoré si zbieral
ešte si nevedel, ako vie bodnúť tŕň ruže
ešte si nepoznal klamnú vôňu ľalií.
Vtedy ešte život nebolel
vtedy ešte nerozdával nemilosrdné rany
...tak rád by som bol opäť tebou
tak rád by som sa opäť prebúdzal
do sladkého a mäkkého
možno trochu rozprávkového rána.


Opice

Darwin sa mýlil!
Tvrdil, že ľudia vznikli z opice
ja ale tvrdím opak:
Z ľudí sa stávajú opice!
Do civilizovanej spoločnosti
vnášame zákony džungle
Silnejší prežije!
... presne ako opice.


Písmo na dlážke

Do bezduchej prázdnoty kamenných múrov
vstúpil tvoj tieň
ako meč presekol svetlo sviečok
a ja som zostal mlčať.
Sadol si si do zaprášeného kresla
a mlčky si sklonil hlavu k zemi
vzal si kúsok drievka z krbu
začal písať niečo na podlahu
a ja som stále mlčal.
Mlčal nie preto, že mi je to jedno
ja som dobre vedel, ako som ti ublížil
jednoducho som sa nezmohol ani na slovo
lebo to už bolo aspoň po stý krát.
Chcel som ti povedať: „Prepáč...“
ale to si už počul zakaždým
a to, že už to nikdy nespravím
som ti už tisíc krát sľuboval.
Srdce mi zožierala ľútosť
ale ústa som mal ako z kameňa
dúfam, že vidíš viac, než vidia ľudia
a slová vyčítaš z môjho vnútra
aj keď moje ústa zostanú mlčať.
Zrazu si vstal a odišiel
a ja som myslel, že som všetko prehral
padol som tvárou rovno k zemi
na ktorú si celý čas niečo písal.
„Odpúšťam ti,“ to boli slová na zemi
písané zhoreným drievkom na dlážku
čítal som ich takmer bez dychu
kým mi zrak nezakalili slzy.
„Ďakujem, Pane,“ chcel som skríknuť
vtom ma však zaliala tvoja láska
a ja som pochopil, že si tu
a tak som slová len ticho zašepkal.


Kolobeh

Oblaky z popola
nové rána, nové začiatky
kráľovstvá povstávajú
kráľovstvá sa rútia
A opäť oblaky popola
a opäť nové rána
opäť nové začiatky
nové kráľovstvá
nové pády
Oblaky popola...
...Zdá sa, že všetko tu už raz bolov
a všetko ešte raz bude
a všetkému raz príde koniec.


Slová bez písmen

Nežne hľadíš na jej hebké líčka
to zvládne každý, k tomu veľa netreba
Ale budeš naozaj pri nej vždy stáť?
Nezostanú jej mäkké líčka
v páľave mrazu dní opustené?
Bude pri nich vždy tvoja ruka
ktorá ich nežne zohreje?
Keď bude v tichu svojej izby sedieť
zlomená a takmer bez síl
kto jej bude šepkať hojivé slová?
A teraz nemám na mysli tie tvoje sľuby.
Mám na mysli „slová bez písmen“
ani nie hovorené, ani nie písané
mám na mysli slová, ktoré zasiahnu srdce
a prinesú jej bezpečie.
Tisíce slov už bolo povedaných
ale zbytočne, len tak do vetra
ona potrebuje počuť „slová bez písmen“
nie z tvojich úst, ale z tvojho srdca.
My tak radi chŕlime slová
a klameme pritom len sami seba
tým prázdnym sľubom už nikto neverí
a ani my sami už nie.
Zatvorme konečne ústa
a začnime hovoriť srdcom
slová pravdy a bezpečia
„slová bez písmen.“
Bol tu raz jeden muž
ktorý nás ich učil vravieť...


Chameleón

Nehraj sa na to, čo nie si!
Chceš byť „funky“
ale ten krížik na krku ťa prezrádza.
Chceš byť „in“
ale tvoja viera hovorí: „out!“
Chceš sedieť na dvoch stoličkách
trocha svätosti
...trocha špiny tohto sveta
a tak to na každého iba hráš.
Chameleón, vieš, že Boh ťa vidí
a máš dojem, že aj oni z vonka
sú len dve cesty
a tá správna z teba urobí v očiach ľudí blázna
Ale je jediná, čo vedie do života
je na tebe, ktorou budeš kráčať.
Chce to však byť úplne „in“
nemôžeš byť len trochu zachránený!
Preto ani trochu Kristov
všetko, alebo nič!
Čierna, alebo biela
sivá je len „milosrdná“ lož čiernej
a ak si myslíš, že si príliš slabý
volaj: sedem-sedem-sedem.


Február

Ani neviem ako, ale chytil som ťa za ruku
nežne, ale pevne som ju zovrel v mojej
vedel som, že už je to teraz jasné
že som odpálil nálož, ktorá môže explodovať.
Nevedel som, ako to všetko vypáli
ale vedel som, že už ťa nepustím
moje srdce búšilo ako letná búrka
a určite aj tvoje.
Zrazu ma objal akýsi zvláštny pokoj
vedel som, že to bol Boh
a celý tento vzrušujúci príbeh
sa odohráva pod baldachýnom Jeho prítomnosti.
V ten večer sa mi zdalo
že celé nebo exploduje nad našimi hlavami
a že sa v nás rodí niečo nové
ako keď jar otvára puky kvetov.
...Som strašne rád, že ťa mám.


Varaždin

Svetlá áut a nočnej diaľnice
Goričan, Varaždin...Karlovac
prepáč, ale je to tak silné
keď ideš za hlasom svojho srdca.
Známa, neznáma diaľka
tie miesta sa navždy vryli do tvojho života
tam si stál kedysi a dýchal slobodu
a stojíš tu i teraz trochu zovretejší.
To tajomstvo, ktoré skrývajú
keď so zatajeným dychom prechádzaš okolo
tie príbehy, ktoré písali a píšu
opäť čítaš na stránkach svojej duše.
To sú tie dni, keď tvoje kone bežia cvalom
to sú tie chvíle v znamení krídiel
to je to miesto, kam sa musíš stále vracať
nosíš ho v srdci, ako svoj domov.


Múdrosť

V sivom prachu veľkomesta
sme asi stratili farby z vlastnej tváre
v miliónoch čísiel a informácií
sme asi stratili múdrosť
múdrosť, z ktorej sa rodí poznanie.
Pre silnú túžbu niečo dosiahnuť
sme stratili šancu niečo získať
náš uponáhľaný život
sa stal honbou po vetre
a za každou výhrou prišlo sklamanie.
Už nám zostáva iba útek
útek pred sebou samým, ak sa to dá
alebo sa môžeme zastaviť uprostred času
a začať hľadať múdrosť
múdrosť, ktorá je viac, ako len poznanie.
Vraj stojí na rohoch ulíc
a volá, možno šepká tvoje meno
márne ju však hľadáš v rušnom dave hlučných
ju možno stretnúť len na uliciach srdca.
Stojí na križovatkách duše a večnosti
a ukazuje novú cestu z prachu márnosti
jej slová sa nesú stáročiami:
„Počiatkom múdrosti, je poznanie Boha!“
Je to jediná cesta z kolobehu vášní sivého mesta
jeho vzostupov a pádov do prachu
z kolobehu, ktorý človeka vysilí na smrť
zabije jeho dušu v márnom hľadaní.
Jedine ona ťa oslobodí
lebo jedine Boží Syn trpel za bránami mesta
zvádzal boj a triumfálne zvíťazil
presekol pekelný kolobeh našich ciest
a má moc zdvihnúť ťa z prachu ku hviezdam.